Twycross Zoo a krátko z Birminghamu

Twycross je oveľa menšia zoo ako bol Beauval. To znamená aj menej roboty pre veterinárov. „Stránkové dni“ sú tu len v utorok a vo štvrtok. Takže všetky väčšie úkony sa plánujú na tieto dni. Ostatné dni veterinárky len kontrolujú zvieratá, ktoré sa momentálne liečia. Veterinárny tým tu, ako som už naznačila, pozostáva z dvoch doktoriek a jednej sestričky. No a potom sú tu študenti posledného ročníku z University of Nottingham. Tí to však majú ako povinnú týždennú prax a tak nie je výnimkou, ak sú tu aj takí, ktorých exotické zvieratá nezaujímajú. Našťastie moje prvé dve kolegyne to na sebe nedali poznať J Stáž tu, ale vďaka tomu viac pripomína školu. Doktorka sa viac pýta a tak musím aj viac rozmýšľať. Navyše tento týždeň, aj ja budem musieť vypracovať menší projekt, ako ostatní študenti. Minulý týždeň som namiesto toho prepisovala záznamy o šimpanzoch do prehľadnejšej formy. Pre niekoho možno nuda, ale pre mňa to bolo zaujímavé čítanie. Skoro ako telenovela. Záznamy, ktoré som mala k dispozícii boli od ošetrovateľov a zahŕňali aj správanie. Takže sledovať s kým sa šimpanzica Jolie, na ktorej som pracovala, momentálne kamaráti bola celkom zábava.  Inak tu ale dni utekajú rýchlo. Možno je to tým, že nepracujem až do siedmej večer a tak ak keď toho nie je veľa na práci, dá sa to nejako prežiť.

Aby som sa nezabudla pochváliť: vo štvrtok sme mali časť venovanú manipulácii so zvieratami. Áno, áno držala som v rukách živú fretku! J

Birmingham:

Už to vyzeralo, že ma to mesto nemá rado, ale predsa len som mu dala druhú šancu. Nakoniec to dopadlo celkom dobre. Od druhého najväčšieho mesta v UK, by som ale čakala trochu viac pamiatok. Centrum mesta, je doslovne jeden veľký obchoďák. Navyše preplnený. Musím sa priznať, že po troch mesiacoch strávených na dedine (mimochodom teraz to nie je o nič lepšie), sa necítim až tak dobre na takých miestach. Také veľké množstvo ľudí a hluku.... no hold stal sa zo mňa dočasný vidiečan. Túto zmenu som si všimla už v Paríži. Vždy sa mi veľké mestá páčili, ten ruch v nich, ten život. Teraz som z toho bola nejaká nesvoja. No hádam to skoro prejde J Na miestnych dedinkách sa mi ale páči, že 95% domov je tehlových a bez omietky. Takže dediny tu sú pekné, terakotové. A taká je aj historickejšia časť Birminghamu. V „mojej“ dedine – Castle Gresley, to však má jeden háčik – všetky domy mi prídu rovnaké a tak sa mi oveľa horšie orientuje. Našťastie sama niekam chodím len málo.

Kralovna Victoria

Asi najkrajsia cast Birminghamu - kanal :-)

Castle Gresley

TWYCROSS ZOO

Zväčšiť mapu

Bonobo

Slony (pre zmenu) Indicke

Gorily, ktore kazdy den pol hodiny pozorujem v ramci studie isch spravania 

Lubim spider-monkey 

Takto to tu vyzera

Lemur si uziva chvilu slnka

O tom, čo sa stane, keď si na cestu zabudnete zbaliť mozog.

Tento príbeh je, bohužiaľ, celý pravda, až sa to hanbím napísať. Ale tak však nech sa na mne pobaví viac ľudí J

Plán nebol až taký zložitý. O 23.00 mi šiel autobus z Paríža do Londýna, tam som mala presadnúť na bus do Birminghamu. Odtiaľ vlakom, a kvôli výluke busomm do Burton on Trent.  No celé sa to začalo kaziť už v Paríži.

Paríž: 22:45 som mala byť na stanici. No kvôli hlúpej mapke na zastávke, pobehujeme so Žabom po stanici metra hore-dolu.  Už si hovorím, že toto nemám šancu stihnúť.  Keď nastúpime konečne do správneho metra vymýšľame záchranný plán: ja (ktorá ani len netuším, kde je stanica) pobežím dohnať svoj bus a zastavím ho, kým dobehne Žabko s vecami.  Keď som však videla ako ďaleko je stanica od metra a navyše čas, ktorý mi ostáva skoro som to vzdala rovno. Ale bežala som. S mojou kondičkou, ma Žabo za chvíľu dohnal aj s kufrom, ktorý ťahal a tak som mu len zakričala aby ho tam nechal a bežal za busom on. Dotrmácala som sa na stanicu (skoro umierajúca) a vidím odchádzať autobus s nápisom London. Doriti! Ale vedľa neho poskakovala vyoká postava vybavujúca sa vodičom. Nakoniec autobus zastal pri závore a po konzultácii vodiča s niekým zo stanice sa rozhodli, že ma ešte vezmú. Okrem mňa takt dobehla skupinka asi piatich Azijčanov, takže som aspoň nebola jediná. To najhoršie mám za sebou hovorím si.

Londýn: keď sa na to spätne pozerám tak to prebehlo až prekvapujúco hladko. Asi preto, že som len vystúpila z autobusu, posadila sa na správne miesto na stanici a nepohla sa z neho, kým mi neprišiel druhý autobus. Och keby som sa takto správala častejšie.

Birmingham: Začínam sa tešiť. Ale po celej noci v autobuse, s tým že som musela vystúpiť počas trajektu som veľmi unavená. Na prestup mám vyše hodiny a tak si zadávam úlohy, čo musím stihnúť. 1.- zmeniť peniaze. 2. Dať si KÁVU! Veľmi podstatná vec,  lebo už fakt nevládzem. 3. Kúpiť si lístok a nastúpiť na vlak.

Takže postupne: úloha č.1 – spýtala som sa kde je zmenáreň – najprv bola niekde tu v obchonom centre pri stanici, pri druhom pokuse o bližšie info, ma poslali kamsi do mesta. Tak som to skúsila aspoň na koniec ulice. Nič som nenašla , takže som sa rozhodla peniaze vybrať z automatu. Úloha č.1 splnená. Úloha č. 2 – káva – vidím Starbucks – kupujem kávu – hotovo.

A tu prichádza veľká chyba – úloha č. 2,5 – pozriem sa po topánkach, ktoré mi treba do ambulancie. Vošla som do obchodu s topánkami. Nechcem tam chodiť s kufrom a kávou v ruke (veď to sa nepatrí) a tak ju nechávam na kufri. Asi tak na sekundu, kým nespadla a celá sa nerozliala! Moja skoro celá káva! O trapase a skvelom entrée ani nehovorím. Navyše tam ani tie topánky nemali. Pokračujem ďalej. Našla som zmenáreň! Skvelo. K výmene peňazí dostanem poukážku na kávu zdarma! Značka ideál. Takto sa už nehnevám, že som si svoje latte šmarila o zem. Navyše keby som kávu už mala (nerozliatu) tak by ma to hnevalo, že som si za ňu zbytočne platila.

Úloha č. 3: kúpiť lístok a ísť na vlak. Vždy som si o sebe myslela, že mám dobrý orientačný zmysel. Ale v obchoďáku bez ceduliek mi nepomohol. Navyše som nečakala, že to nákupné centrum bude také obrovské. A tak keď som konečne našla cestu a došla späť na stanicu mala som len pár minút. Na lístky na vlak sa čaká ako v banke – vytlačíš si poradové číslo a čakáš kým ťa zavolajú, alebo sa dajú kúpiť v automate. Na prvú možnosť som nemala čas a tak som volila automat. Ten na mňa niečo vypľul a kázal vybrať kartu. To som spravila a bežala som na vlak. Tento krát som to naozaj nestihla. No čo pôjde ďalší. Len to musím dať vedieť April, u ktorej bývam a ktorá ma má vyzdvihnúť na stanici. Našťastie som si jej číslo odpísala z mailu. Píšem sms. Prichádza odpoveď: Who´s this (kto to je). :-O???? kontrolujem číslo – sedí. Volám na to číslo – zdvihne chlap – doriti! Kontrolujem číslo znovu – sedí. Čo budem robiť! Bez nej sa tam nedostanem! Ako jej dám vedieť. Posielam jej mail. Kontrolujem číslo – 122 nie 112!!!!!!!!!!!!! Och! Volám April- zdvihne April! Som zachránená! Všetko je v poriadku. Idem na nástupište, mám ešte asi pol hodinu ale už sa nemienim ani len pohnúť z miesta, lebo sa znovu niečo stane a ja už mám toho dosť. Posielam Žabkovi sms –„ všetko sa mi serie, čo sa len dá. Ak sa pokazí ešte jedna vec, už to asi nezvládnem“. Zo zúfalstva sa chcem pozrieť na lístok, či som si kúpila dobrý. „Lístok“ je obyčajná účtenka – neplatná ako cestovný doklad!. To snáď už nie! Tak znovu – tento krát som ale dala prednosť tete pri okienku, pred automatom. Tá mi dala správny lístok a zvyšok cesty už prebehol bez problémov.

Na svoju obhajobu musím povedať, že som sa ponáhľala a netuším ako vyzerajú lístky z automatu v UK. Bola som dosť nevyspatá, ale čo je hlavné a na čo netreba zabúdať – nechala som mozog asi niekde v Paríži. 

Orléans

Rue de la République

Johanka z Arku

Typická lodička na Loire



Catedrála Sainte Croix

Dom Jany z Arku

Žabie stehienka na večeru

Kúsok Poľska v strede Francúzska

Zväčšiť mapu

Môj posledný výlet bol znovu na bicykli. Tentokrát do mestečka Montrésor. V ňom je hrad zo XIV. storočia. Od konca XIX. storočia hrad patrí rodine Branicki. A tak, keď sa ma pri vchode pýtali na krajinu, z ktorej pochádzam, ujo povedal "Zloty bažant" a prepol do polštiny. Neviem či to bol "len" nejaký predavač lístkov, alebo potomok Xaviera (čo neznie moc poľsky) Branického. Keď som však vychádzala z hradu, v prvom dome na ulici Nicolas Potocki, počula som iného pána ako svojej žene vysvetľuje niečo na kosačke - po poľsky. Takže niekoľko potomkov tam asi naozaj zostalo.
 

Po ceste - neceste

Padnutý anjel v parku



Château de Montrésor a mesto pod ním

(slepá)ulička Nicolasa Potockého

Žirafa

S týmto sa nedá nepochváliť, pretože to nie je bežné ani tu. Tunajšia najmenšia žirafa má už asi tri týždne opuchnutú zadnú nohu a keďže to je tvor ešte stále divoký, nie je také ľahké ju vyšetriť. Aj jednoduchý úkon ako zistenie, či je noha teplá, alebo opuch tvrdý je nebezpečný, pretože to žirafu bolí a tak sa bráni – kopaním. A keďže na nohu vôbec nestúpal viac ako týždeň bolo nutné to začať riešiť, čo znamená uspať ho.

Anestézia žirafy je celkom náročná, čo sa týka počtu potrebných ľudí a pre zviera je vždy veľmi riziková. Aby ste si vedeli predstaviť, ako veľmi sa neuspávajú žirafy, tak odborník z Paríža, ktorého chceli zavolať na pomoc, ich uspával asi 30.  Situácia sa však nezlepšovala, skôr naopak a tak bolo rozhodnuté.

Prípravy zahrňovali vysvetlenie celého priebehu a úloh týmu ošetrovateľov a zavolanie ďalších dvoch veterinárov na pomoc. Ďalej sme museli presťahovať röntgen a vytvoriť tmavú komoru na vyvolávanie fotiek (nie nemajú tu digitálny RTG), aby sa fotky dali robiť hneď na mieste a podľa toho sa mohlo postupovať. Žirafe totiž hrozila, a stále ešte hrozí, amputácia prstu na zadnej nohe. Keďže je to pacient vysoko rizikový presúvali sme aj zariadenie na monitorovanie tlaku, srdečnej činnosti a dýchania. A samozrejme chirurgický materiál na prípadnú amputáciu. No skrátka pol kliniky a prípravy zabrali celé poobedie. Po zabudnuté veci totiž nebude čas sa vracať a tak sme nesmeli na nič zabudnúť.

V deň D sme ráno začali skôr aby sme mali čo najviac času. Ostatné žirafy boli vypustené do výbehu a v najväčšom boxe sa natiahli po okrajoch laná, aby žirafiak nemohol ísť k okraju a tresnúť si hlavu keď bude padať. Úlohy boli rozdelené nasledovne: ošetrovatelia držali laná uviazané o nohy žirafy, pre prípad náhodného pohybu počas anestézie. Dvaja veterinári intubovali žirafu a zapájali všetky možne prístroje na monitorovanie životných funkcii. Zvyšní traja robili vyšetrenie nohy a následne lokálnu antibiotickú terapiu. Prst zatiaľ ostal na mieste, ale ešte stále to nie je isté. Žirafiak je mladý a celkom malý (asi 500 kg), ale bude väčší a ťažší a potom mu prst môže chýbať. Preto najskôr skúšajú náročnú a agresívnu antibiotickú liečbu. To znamená, že v utorok sme toto všetko zopakovali. Avšak počet veterinárov sa znížil na troch a tak som sa dostala k asistencii monitorovania funkcii. Ehm, no, merala som teplotu žirafe :-D a overovala srdečnú a dychovú frekvenciu.

Ako som už povedala, prípad stále nie je uzavretý a tak v pondelok nás to čaká  celé znovu.

Blois a Chenonceau

Most cez Loiru

Hrad v Blois

Hrad v Blois

Chateau de Chenonceau

 

Labyrint

Anetka

Diane de Poitiers - milenka kráľa Henryho I., ktorá od neho dostala hrad

Tri grácie - favoritky kráľa Ludovíta XV.

Znak kráľa Francoise I. -salamandra a kráľovny Claudie - hranostaj
(a ja som si stále myslela, že je to jazvečík :-P)

Výhľad na záhradu Kataríny Medicejskej

Dianina záhrada